Šimon bol v práci, Ema a Filipko pokojne spali a ja som zatiaľ s detskou vysielačkou zavesenou na krku vešala čerstvo opratú bielizeň na šnúry za domom. V duchu som uvažovala, čo dnes uvarím. Keď som zavesila aj posledné kusy oblečenia a vkročila do domu, zazvonil zvonček.
Kto to asi môže byť? Určite nikto z rodiny. Tí by zavolali a ohlásili sa. Poštár tu bol už ráno.
Položila som prázdny kôš na bielizeň na pohovku v obývačke a zvedavá prešla na chodbu. Cez okno pri vchodových dverách som zazrela Denyho, ako vrtí veselo chvostom a víta hosťa. Mužovi, ktorý sa k nemu skláňal pri plote, som do tváre nevidela. Otvorila som dvere a on sa okamžite prestal venovať psovi a vzpriamil sa.
Pozerala som sa do tváre človeku, na ktorého moja myseľ za posledné roky potlačila všetky spomienky.
Pred bránkou stál Juraj. Usmieval sa.
„Trochu šok, však?“ zavolal.
To si uhádol. Si posledný, koho by som tu čakala.
Nereagovala som, len som stála vo dverách a vzdialenosť, ktorá nás delila, zrazu zmizla. Ako prvé sa mi vybavili spomienky na noc, ktorú budem navždy ľutovať. Na jeho bozky a dotyky, na moment, keď sme stratili kontrolu nad našimi telami a rozumom a oddávali sa nenásytne jeden druhému.
Deny začal pobehovať od bránky k dverám a stále veselo vrtel chvostom. Vytrhol ma z myšlienok a vrátil do reality.
„Kde sa tu berieš? Šimon nie je doma,“ zakričala som.
„Viem, potrebujem hovoriť s tebou. Pustíš ma dnu alebo sa budeme rozprávať takto na diaľku?“
Nesmelo som vykročila k bránke. Odomkla som a vpustila ho dnu.
„Myslela som, že žiješ v Sydney.“
„Vrátil som sa pred dvomi týždňami. Zatiaľ neviem, na ako dlho. Tváriš sa, akoby si videla ducha. Neboj sa, prišiel som ti len niečo dať,“ povedal a pohladil Denyho, ktorý okolo neho pobehoval.
„Mne?“ začudovala som sa.
„Počkaj, mám to v aute,“ povedal a vyšiel bránkou von. Deny v závese za ním. Až vtedy som si všimla, že neďaleko stojí zaparkované čierne auto.
Otvoril kufor a vybral z neho neveľkú papierovú škatuľu. Vrátil sa do dvora, zavrel za sebou a povedal: „Nezdržím ťa dlho, ale toto patrí tebe.“
Zatvárila som sa prekvapene a vrhla naňho zvedavý pohľad. Nemala som strach, že by mi ublížil. Nemal dôvod. Ale bolo zvláštne vidieť ho s odstupom toľkých rokov.
„Dal by si si kávu?“ opýtala som sa a ukázala na vchodové dvere.
„To by bolo super,“ usmial sa a vykročil k domu. Nasledovala som ho.
Vôbec si sa nezmenil. Akoby to bolo včera, čo sme sa videli naposledy.
Nedošlo k žiadnemu objatiu ani zdvorilostnému vzdušnému bozku. Usadila som ho v obývačke a odbehla postaviť vodu na kávu. Bola som zvedavá, čo môže byť v škatuli, no tvárila som sa, že je mi to jedno.
„Tak, ako sa máte?“ opýtal sa, keď som sa k nemu vrátila.
„Skvele. Šimon pracuje, ja som na materskej. Máme dve deti. Ema bude mať v decembri tri roky. Filip mal rok a pol minulý mesiac. Prečo si sa vrátil? Nie je Austrália krajinou, kde sú ľudia najšťastnejší na svete?“ vyzvedala som.
Zasmial sa.
„Takže máš dve deti s mojím bratrancom. Som rád, že si našla svoje šťastie,“ povedal a znelo to úprimne. „Čo sa týka Austrálie, je tam naozaj krásne a život je úplne iný ako tu. Ľudia sa nikam neponáhľajú, vedia sa tešiť z maličkostí a majú pozitívnejší pohľad na svet. Vzal som si v práci dovolenku. Roky som nebol doma.“
„Prečo si sa neohlásil, že prídeš?“
„Volal som Šimonovi. Povedal mi, že bude v práci do štvrtej,“ pozrel na hodinky na ruke.
„Je len jedna,“ poznamenala som a čakala, čo povie.
Nemala som dobrý pocit z toho, že sedí u nás doma. Až priveľmi mi pripomínal študentské roky, keď tvorili s mojou najlepšou kamarátkou ideálny pár. Mohlo to tak byť dodnes, keby sme my dvaja vtedy zvážili dôsledky noci, ktorá sa nedala vymazať.
„Chcel som, aby si bola sama,“ vyhlásil a uprene ma sledoval.
Uhla som pohľadom.
„Prečo?“
Posunul sa na pohovke bližšie ku mne. Odtiahla som sa.
„Viktória, bol som za Tamarou v liečebni.“
Keď som začula to meno, mojím telom prebehla vlna hrôzy.
„Nebudem sa o nej s tebou baviť. Viac do môjho života nepatrí.“
Nedal sa odradiť.
„Nemôžeš niekoho len tak vymazať.“
Cítila som, že moju tvár začína od zlosti rozpaľovať.
Čo on môže o tom vedieť?
„Ale môžem. Stalo sa toho veľa. Ty si zdupkal ďaleko. Ja som si to všetko zlízala. Netušíš, čoho sa tá žena dopustila,“ snažila som sa pôsobiť pokojne, no z tónu môjho hlasu musel pochopiť, že nemám ďaleko ku kriku.
„Viem to. Nie do detailov, ale viem, že sa nezachovala správne. No vtedy ani my nie.“
Prebodla som ho pohľadom.
„Ak si prišiel vyťahovať na povrch minulosť, tak by bolo asi lepšie, keby si odišiel.“
„Viktória, len ma vypočuj. Nič viac od teba nežiadam,“ trval na svojom.
„Nie. Nezaujíma ma, čo je s ňou,“ odmietala som tvrdohlavo.
Juraj sa zamračil. Vyzeral takmer rovnako ako v deň, keď som ho s ňou zoznámila na diskotéke. Školský playboy a jeho anjelsky krásna polovička. Boli stelesnením šťastia, kamkoľvek sa pohli.
„Viktória, vieš, že má dobré srdce...“ pokúšal sa znova, no ja som ho prerušila.
„Prestaň, Ďuro. Boli sme mladí a hlúpi. Spravili sme chybu. Moja dcéra za to takmer zaplatila životom! Tak mi nehovor, že ONA má dobré srdce!“
Nedokázala som vysloviť to meno. Ani myslieť na zovretú vodu v kanvici a kávu pre hosťa.
Chytil si hlavu do dlaní.
„Mrzí ma, ako ďaleko to až zašlo. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy,“ snažil sa ospravedlniť jej zvrátené konanie.
„Ema mohla zomrieť! Tak ju neospravedlňuj. A vôbec, mal by si už ísť. My dvaja si nemáme čo povedať.“
Postavila som sa a čakala, že ma bude nasledovať. Zostal však sedieť na svojom mieste.
„Čo čakáš? Že sa ťa budem vypytovať, ako sa má? Ako vyzerá? Čo povedala? Zabudni na to. Nemôžem povedať, že ju nenávidím, lebo to nie je pravda. ONA pre mňa neexistuje, a to je ešte horšie. Minulosť je preč. A tak to aj zostane.“
Pochopil, že ma neobmäkčí. Cítil zo mňa odhodlanie nevracať sa k tomu, čo bolo.
„Tak dobre, pôjdem,“ povedal a vstal. Pohľadom zavadil o škatuľu, ktorú priniesol so sebou. „Naozaj ma všetko mrzí, ver mi. Ale toto je tvoje. A poviem ti to, aj keď to nechceš počuť. Vôbec sa so mnou nerozprávala. Akoby som tam ani nebol. Pri odchode mi dala sestrička toto. Listy. Tamara ich napísala za posledné dva roky. Sestrička Helenka na ne písala dátumy, kedy listy vznikli. Sú adresované Viktórii, ale na obálke nie je nič viac, preto zamestnanci nevedeli, čo s nimi. Obaja vieme, že patria tebe.“
Skôr ako som stihla zareagovať, odišiel z izby na chodbu, obul sa a zavrel za sebou vchodové dvere. Hypnotizovala som škatuľu a keď mi skutočne došlo, čo je v nej, schytila som ju do rúk a rozbehla sa von za Jurajom. Videla som už len odchádzajúce auto.
Zagánila som na listy.
Sakra, nechcem to tu!
Vrátila som sa do obývačky a položila škatuľu na stôl. Sadla som si a s odporom na ňu hľadela.
Určite si plná nenávisti a výčitiek, rekapitulovania toho, čo sa stalo...
Spálim ťa. Nebudem sa vracať niekam, kam nechcem. Ani v spomienkach, lebo sú príliš bolestivé.
Z detskej vysielačky sa ozvalo Filipovo zamrnčanie. Rýchlo som vybehla do detskej izby, no už opäť pokojne spal. Asi sa mu snívalo niečo zlé. Pozorovala som jeho krásnu tváričku v postieľke plnej krásnych hračiek. Mal rovnaké pery ako Šimon. Aj mihalnice. Bol taký nevinný. Potom som si kľakla k Eme. Objímala plyšového zajačika a v spánku sa usmievala. Moja malá.
Ako mohol byť niekto schopný ublížiť dieťaťu? Stvoreniu, ktoré za nič nemôže a prišlo na tento svet čisté ako slza?
Aj keď som nechcela na Tamaru myslieť, Jurajova návšteva zariadila opak. Škatuľu s listami som síce strčila do garáže bez toho, aby som nakukla čo i len do jedného listu, no nedala sa vymazať. Klamala som samu seba.

„Na čo myslíš?“ opýtal sa v ten večer Šimon. Ležali sme v posteli a chystali sa spať.
Mám mu povedať, že tu bol Juraj?
Nerozvíri to zbytočne tému, o ktorej som vyhlásila, že ju viac nebudem rozoberať?
Čo ak mu to spomenie Ďuro? Sú predsa bratranci.
„Dnes tu bol Juraj,“ povedala som nakoniec.
Čakala som, že Šimon začne vyzvedať a zisťovať, čo chcel. Nestalo sa tak.
„Volali sme spolu. Nevidel som ho už roky rokúce. Zmenil sa?“
Položila som si hlavu na jeho rameno. Privinul si ma k sebe.
„Ani nie.“
„Už vie, ako dlho sa zdrží na Slovensku? Keď mi volal, ešte to nevedel.“
Zamyslela som sa. V podstate som sa s ním nestihla porozprávať, zistiť, či je ženatý, či má deti, či prišiel sám... Uvedomila som si, že som sa nesprávala k nemu veľmi príjemne.
„Bola som hrozná,“ povedala som.
Šimon sa zamrvil a vypol lampu na svojom nočnom stolíku.
„Ako to, že hrozná? Prečo?“
„Pretože mi priniesol škatuľu listov. Hádaj, od koho. Bol za ŇOU v liečebni.“
Opäť som čakala nejakú výraznú reakciu. Tentoraz oprávnene.
„Čože? Listy? Ako si dovolila poslať ti listy? Čo ti písala?“ opýtal sa nahnevane a opäť rozsvietil svetlo, ktoré len pred pár sekundami zhasol.
Posadila som sa na posteli.
„Ty si naozaj myslíš, že som to čítala? Šimon, ako by som sa ich mohla dotknúť?“
Prešiel mi prstami po ruke, zdalo sa, že sa trochu upokojil.
„Čo si s nimi spravila?“
„Spálila som ich. A vyhodila Juraja, lebo som o nej nechcela hovoriť.“
Manžel ma objal.
„Spravila si dobre. Ja som si myslel, že nás chce navštíviť, vidieť deti a porozprávať sa ako člen rodiny. Netušil som, že išiel za tou bláznivou do cvokárne a že ti dokonca prinesie nejaké listy. Som rád, že si ich zničila. Nechcem v našom dome nič, čo sa jej týka.“
„Ja viem, zlatko. Ani ja.“
Zaspali sme nepokojným spánkom.