Takmer som vykríkla. Zobudila som sa celá spotená. Artur vedľa mňa nebol.
Na chladničke som našla odkaz od syna, že šli s Arturom kúpiť posledné vianočné darčeky a že sa čoskoro vrátia.
Urobila som si sypaný čaj a usadila som sa na pohovke v obývačke. Chcela som si v pokoji premietnuť svoj sen.
Sedím za volantom. Som nahnevaná. Mám zamračenú tvár. Jazdím rýchlo. Vidím ručičku na tachometri, ktorá ukazuje stúpajúce hodnoty.
Na spätnom zrkadle sa pohojdáva krížik. Daroval mi ho Artur kedysi dávno.
Prudko zabrzdím. Odstavím auto pri ceste, ktorú v skutočnosti nepoznám. Strhnem krížik a vyhodím ho von oknom.
Hnev, ktorý cítim, sa nedá opísať. Celá sa trasiem. Potom sa zobúdzam.
Pokúšala som sa sen analyzovať, ale márne. Aj napriek tomu, že bol živý, nerozumela som mu. Svoje auto som poznala, ale tak rýchlo som nikdy nejazdila. Nenávidím, keď vodiči nedodržiavajú predpisy. Ani krížik od Artura by som nikdy nevyhodila. Daroval mi ho ako talizman symbolizujúci ochranu na cestách.
Rozhodla som sa vykašľať na hlúpy sen, ktorý v konečnom dôsledku nedával zmysel. Zapla som televízor.
V Tatrách napadlo neuveriteľné množstvo snehu. V politike pribudli minimálne dve nové tváre. V sieti supermarketov zlacneli pomaranče a mandarínky. Telenovela, ktorú som v lete sledovala, sa chýli ku koncu. A v novom čísle ženského časopisu sú namiesto najnovších modelov plaviek recepty na vianočné cukrovinky.
Nič zaujímavé.


Keď sa chlapci vrátili domov, akoby rozkvitla lúka plná kvetov. Mala som obrovskú radosť. Opäť som objala syna, ktorý by mi za iných okolností povedal: Ale, mami, už som veľký! Tentoraz mlčal, dokonca si položil hlavu na moje rameno a dlho zotrval v mojom náručí.
„Hej, Dávid, aj ja chcem,“ podpichol ho Artur. Dávid rýchlo cupital do svojej izby.
„To si nemusel,“ karhala som ho a pritúlila som sa k nemu.
„Veľmi si mi chýbala.“
Vedela som, že nemyslí len dnešné nákupy.
„Chcem, aby bolo všetko presne ako predtým.“
„Bude. No musím s tebou niečo prebrať,“ viedol ma za ruku k pohovke.
„Čo?“ spýtala som sa vystrašene.
Nežne ma pohladil po tvári a povedal: „Neboj sa. Ide o tvoje auto. Po tej nehode som nevedel, čo s ním urobiť. No ak chceš, predáme ho a kúpime podobné.“
„Prečo?“
„No, myslel som, že ti bude pripomínať, čo sa stalo. Polícia predpokladá, že si na páchateľa natrafila niekde na ceste a zastavila mu. Nevylučujú, že stopoval. V každom prípade sa v aute našli jeho stopy. Preto som si myslel…“
Hlavou mi opäť preletel sen, ktorý mi nedával zmysel.


Vianoce prebehli relatívne hladko. Relatívne preto, lebo v mojom vnútri nebolo všetko v poriadku.
Pol roka som neexistovala a na mojom tele sa niekto poriadne vybúril.
Artur sa snažil zo všetkých síl. Bol pozorný a milý. Pomáhal mi, ako sa dalo, a tak Dávid prežil ďalšie sviatky s milujúcimi rodičmi.
Deň pred Silvestrom som mala ďalší sen. Opäť veľmi zvlá­š­-
tny.
Vystupujem z výťahu a kráčam po chodbe s mnohými dverami. Vyzerá to tam skôr ako v hoteli než v paneláku. Rozbehnem sa a hlasno sa smejem.
Tesne za mnou uteká akýsi chlap. No nie je to Artur. Vidím ho síce odzadu, ale stavba tela je celkom iná ako manželova.
Muž sa ma snaží dolapiť, a keď sa mu to podarí, objíme ma a ja sa mu vrhnem okolo krku. Vášnivo sa bozkávame opretí o stenu. Mne sa to veľmi páči a dotyky a bozky mu opätujem. Pokúšam sa zazrieť jeho tvár, ale márne.
Potom ruka v ruke kráčame chodbou a strácame sa v jednej z izieb. Na dverách je číslo 507.
Zobudila som sa celá nesvoja.
Čo to, dopekla, bolo?
Artura som nikdy nepodviedla. Prečo mi moje podvedomie podsúva erotický zážitok s niekým cudzím?
Je možné, že muž zo sna bol útočník, ktorý ma znásilnil, okradol a takmer zabil? Že môj mozog sa snaží všetky zlé spomienky nahradiť týmto snom?
Pozrela som sa na Artura. Spal.
Spomenula som si na svoj šťastný smiech v objatí cudzieho muža a cítila som sa zvláštne.
Po Novom roku zavolám psychiatrovi. Snáď bude mať vysvetlenie pre moje imaginárne zážitky.
Slávnostný novoročný prípitok som absolvovala s úsmevom na tvári, no len čo sa okolo tretej nadránom zavreli dvere našej spálne, čítala som v Arturovej tvári, že dnes v noci sa nevyhnem fyzickému zblíženiu. Mala som v sebe tri poháre vína a uvedomovala som si, že raz to muselo prísť.
Objal ma a pobozkal. Rukami mi prešiel po chrbte. Privrela som oči. Vedela som presne, čo bude nasledovať. Roky rokúce bol v posteli tým najnežnejším partnerom. Pomaly ma hladil a objímal, a mne v poloopitej hlave prebleskla myšlienka – prečo sa raz na mňa nevrhneš ako zviera?
Nežne, ako porcelánovú bábiku, ma položil na posteľ a pomaly ma vyzliekal. Keď som už takmer nahá ležala pod jeho veľkým zavalitým telom, otvorila som oči. Zrazu som pocítila neskutočný odpor. K nemu, k sebe, aj svojmu telu.
Snažila som sa vymaniť z jeho zovretia, no akosi si to nevšímal, len mi stále dookola opakoval: „Chýbala si mi.“
Mala som chuť zakričať, nech mi dá pokoj a viac sa ma nedotýka, no nemohla som. Zasypával ma bozkami a navyše to bol môj manžel, ktorý ma každý deň navštevoval v nemocnici, kým som bola v kóme…
Bol to muž, s ktorým som prežila štrnásť rokov života. Otec môjho syna. Kamarát a milenec. Zavrela som oči a modlila som sa, aby som to mala čoskoro za sebou.

Sedím za volantom. Som nahnevaná. Jazdím rýchlo. Ručička na tachometri sa rýchlo pohybuje smerom doprava. Prudko zabrzdím pri okraji cesty a cez okno vyhodím krížik od Artura.
Krížik. Prečo by som ho vyhadzovala?!
Musím sa pozrieť do auta. Chcem sa presvedčiť, že sen je výplodom mojej fantázie a že talizman, ktorý ma mal ochraňovať na cestách, tam stále visí a čaká na mňa.
„Kde je moje auto?“
„V garáži. Keď ho doviezli z policajnej expertízy, zaparkoval som ho tam a odvtedy sa ho nik nedotkol. Prečo?“
Nadýchla som sa a snažila som sa pôsobiť normálne.
„Chcem sa naň pozrieť. Pôjdeš so mnou?“
Manžel sa zamračil. Ten nápad sa mu nepáčil.
„Myslíš si, že to zvládneš? Nie je ešte priskoro?“
Pokrútila som hlavou a už-už som mu chcela povedať o svojom sne, no v poslednej chvíli som si to rozmyslela.
Stačí, že ja mám v hlave chaos. On si nezaslúži trpieť.
Za posledný polrok prežíval peklo každý deň. Strach, že sa nepreberiem, že prišiel o svoju ženu a jeho syn o matku…
„Je to len auto. Aj tak si na nič nespomínam a dúfam, že si ani nikdy nespomeniem,“ usmiala som sa a Artur mi úsmev opätoval.
„Tak dobre. Poďme.“
Ani v garáži sa nič nezmenilo. Všetko bolo na svojom mieste. Teda takmer všetko.
Už na prvý pohľad bolo jasné, že obrovská škatuľa na náradie je na inom mieste. Manžel pravdepodobne niečo opravoval. Inak žiadna zmena.
Obzrela som si auto. Bolo zaprášené. Ale moje.
Podišla som k dverám na strane vodiča a otvorila som ich. Artur ma zvedavo pozoroval.
Sadla som si za volant a pohodlne som sa oprela. Privrela som oči v snahe spomenúť si na každý detail z toho dňa, no okrem neopísateľného šťastia som nepocítila nič iné.
No prečo práve šťastie? Bolo to zvláštne. Tu by som sa predsa mala cítiť neistá. Vyľakaná.
Pomaly som sa pozrela na sedadlo spolujazdca, no v mojich spomienkach sa nevynoril žiaden stopár, ani zlodej či úchylák. Opäť ma zaplavilo šťastie. Cítila som sa ako tínedžerka na diskotéke, na ktorú sa práve usmial jej vysnívaný chlapec.
„Deje sa niečo?“ prerušil ma mužov hlas.
„Nie. Nečakala som, že si na niečo spomeniem, ale myslela som si, že sa tu budem cítiť zvláštne. No práve naopak. Cítim sa tu veľmi príjemne,“ vysvetľovala som.
Artur pokrútil hlavou.
„Takže si ho chceš nechať?“
„Zatiaľ áno. O pár dní začínam v práci a auto potrebujem.“
Prikývol.
Krížik. Pozri sa, či tam naozaj visí, pošepkalo mi moje vnútro.
Nebol tam. Ten krížik tam nebol!
„Artur?!?“ zvolala som vydesene, kým on sa práve hrabal v nejakej taške s náradím.
Priskočil ku mne, ale ja som už vystupovala z auta.
„Čo sa deje?“
„Kde je môj krížik? Ten, čo si mi daroval.“
„Netuším. Vidíš, úplne som naň zabudol. Zavolám policajtovi, ktorý mal na starosti tvoj prípad. Tvrdili, že všetky predmety podrobili vyšetrovaniu kvôli odtlačkom a iným dôkazom. No následne ich vrátili na miesto, kde ich našli. Možno na krížik jednoducho zabudli.“
Znova som si premietla, ako ho strhávam, aj hnev, ktorý som cítila. Zmietal celým mojím telom. Náhle mi zvlhli oči, no nechcela som, aby môj manžel trpel, a tak som ho chytila za ruku a zašepkala: „Poďme preč, miláčik.“
V skutočnosti som však začínala tušiť, že môj sen nebol bezvýznamný.