Priala som si, aby sviatky trvali večne a nemusela som sa vracať do mesta. Mama sa na mňa záhadne dívala, no nepovedala ani slovo. Keď sme s otcom osameli, odhalil jej tajomstvo.
„Myslí si, že niekoho máš a že nemáte práve najšťastnejšie obdobie. Trápi sa, že si sa jej nezdôverila.“
Bola som prekvapená.
„Nemám priateľa, otec. Naozaj nie.“
„Chceš povedať, že si za celý ten čas, čo si preč, nemala žiadne rande? Evička, si predsa krásna mladá žena. Za tebou sa musí otočiť každý dobre vidiaci muž.“ Zdvihol obočie a čakal na moju odpoveď.
„Pozri sa, dievčatá, s ktorými pracujem, sú aj moje kamarátky. Sem-tam si vyrazíme na diskotéku alebo si posedíme v nejakom bare. A mám aj kamarátov. Za ten čas som spoznala viacerých, ale žiaden ma nezaujal natoľko, aby som si chcela budovať vzťah,“ vysvetlila som.
Tváril sa, že mi neverí.
„Ak by som mala priateľa, určite by ste sa to dozvedeli ako prví,“ pokračovala som.
„Mame sa zdáš zvláštna. Vraj sa celý čas pozeráš na mobil, akoby si čakala od niekoho správu,“ prezradil.
Tá je teda všímavá. Naozaj sa často dívam na mobil, lebo Tim je s kamarátmi na chate, popíjajú a on mi píše vtipné správy. Odľahčuje bezútešnú situáciu, pretože jeho odchod sa nezadržateľne blíži.
„Dobre vieš, že v tomto období rozosiela esemeskou vianočné i novoročné priania veľa ľudí,“ rozhodla som sa neprezradiť, kto zamestnáva moju myseľ.
Otec prikývol a usmial sa. „Len si prajeme, aby si bola šťastná.“
„Ja viem, ale zatiaľ som šťastná takto,“ povedala som, keď mi zapípala v mobile správa.
Pozrela som sa na displej a zbadala, že je od Tima.
ZAJTRA SI KÚPIM OBROVSKÝ KUFOR A ZABALÍM ŤA DOŇHO. VEZMEM SI ŤA SO SEBOU POD EIFFELOVKU.
„Novoročná básnička?“ opýtal sa otec a ja som nemala odvahu pozrieť sa mu do očí. Boli totiž plné sĺz. Timove slová ma dojali, lebo vyjadrovali, že tiež nebol na tom najlepšie.
„Čo je?“ Moje mlčanie otca neodradilo. Prisadol si ku mne a dvihol mi hlavu.
„Otec!“ zvolala som a hodila som sa mu okolo krku. V najbližších desiatich minútach som vyplakala všetko, čo ma posledné týždne ťažilo ako balvan.
Keď som sa utíšila, vedela som, že som mu dlžná vysvetlenie.
„Jeden kamarát z mesta si našiel prácu v zahraničí. Odchádza už pozajtra.“
Pohladil ma po líci.
„Tak kamarát. Preto si slzami takmer vytopila izbu,“ zasmial sa.
„Nerozumieš tomu. Poznám ho celý ten čas, čo som preč. Pomohol mi so všetkým. Ukázal mi mesto a naučil ma cestovať trolejbusmi. Vždy stál pri mne a zrazu odchádza. Neviem si predstaviť, aké to bude, keď sa vzdiali,“ utierala som si ešte mokré líca.
„Povieš mi jeho meno?“
Začudovala som sa.
„Prečo? Veď ho aj tak nepoznáš,“ bránila som sa.
„Neviem prečo, ale mám taký pocit, že o tom mladom mužovi ešte budeme počuť. Ty totiž neplačeš často,“ povedal tajomne.
„Volá sa Tibor, ale odmalička ho volajú Tim,“ povedala som zamyslene. „Ako dieťa takto komolil svoje meno.“
Otec vybral z krížoviek zo stola ceruzku a zvesil akvarelový obraz, ktorý maľoval mamin talentovaný brat. Na jeho rám zo zadnej strany napísal veľkými písmenami: TIM. Potom obraz vrátil na miesto, pobozkal ma na čelo a nechal ma samu so svojimi myšlienkami.
Čo tým otec myslel, že ešte o ňom budeme počuť?
A čo sleduje napísaním Timovho mena na rám obrazu?

„Evka, si v poriadku?“ opýtal sa ma Tim na Valentína, keď mi volal z Francúzska.
Nie, nie som. Chýbaš mi. Neuveriteľne mi chýbaš. Nevidela som ťa už takmer dva mesiace.
„Áno, som. A čo ty? Ako sa máš?“ zaklamala som a položila mu otázku, na ktorú som nechcela počuť odpoveď. Keď som sa ho na to pýtala naposledy, pochválil sa vydareným rande s recepčnou z ubytovne, kde býval. Mala vraj dlhé čierne vlasy a nohy až po zem, krásny francúzsky prízvuk, a určite tak chutili aj jej bozky. Nepovedal, či spolu spali a či sa rande bude opakovať, lebo som mu nedala príležitosť. Zvolala som, že mám slabú baterku a rozhovor rázne ukončila vypnutím telefónu. Potom sme už len četovali a o spomínanej Francúzke sa viac nezmienil.
„Volám ti, lebo dnes je Valentín a ty si moja najväčšia láska. Všetko naj k dnešnému sviatku,“ povedal veselo.
Srdce mi od radosti poskočilo, ale len na chvíľu. Uvedomila som si, že si pravdepodobne viac vypil. Spoznala som to podľa intonácie.
„Ďakujem. Aj tebe prajem pekného Valentína,“ povedala som tichšie.
„Evka?“
„Áno?“
„Chýbaš mi. Aj naše rozhovory. A žartíky. A tvoj smiech,“ vymenúval.
Tak predsa len to myslí vážne. Naozaj mu nie som ľahostajná!
„Tim, aj ty mi chýbaš. Veľmi,“ zašepkala som, keď niečo zachrapčalo v telefóne a hovor sa prerušil. Viac sa už v ten deň neozval.
Pätnásteho februára som takmer odpadla, keď som na Facebooku zbadala fotky, na ktorých ho označila vychudnutá čiernovláska s určite nie slovenským menom. Sedeli na palube lode plaviacej sa po Seine, za nimi sa týčila Eiffelova veža. V rukách držali poháre so šampanským a usmievali sa do objektívu ako čerství novomanželia. Zabolelo to.
Mne si sľuboval, že ma vezmeš pod eiffelovku!
Hodila som sa na posteľ a nahnevane pozerala do stropu.
Určite je to tá recepčná. Pred tromi týždňami spomínal rande. A včera bol s ňou v Paríži. Takže spolu chodia. Paráda.
Vstala som a ešte raz sa pozrela na fotografiu. Tá baba bola krásna. Ja som bola preňho mladšia sestra, kým ju vnímal ako ženu. Nemala som právo hnevať sa ani žiarliť. Mohol si robiť, čo chcel.
Si dospelý, dvadsaťšesťročný muž, ktorý si naplno užíva život. Nie je to tvoja vina, že žijem ako v kláštore.
Je čas na zmenu. Čo najskôr si nájdem byt a pozriem sa aj po nejakom mužovi. Mama bude mať radosť.


V dome bolo teplučko, len sneh za oknami pripomínal, že je začiatok marca. Rodičia sa tešili a vrhli sa mi okolo krku.
„Evička, tak veľmi si nám chýbala,“ hladila ma mama po vlasoch.
„Aj vy mi chýbate, ale som tu, tak sa budeme tešiť, dobre? Ostanem až do utorka. Mám dovolenku,“ oznámila som im a mama zvýskla.
Otec prikývol a nemusel nič hovoriť. Bol vďačný za to, že som si v práci vybavila dlhšie voľno. Mama mala v pondelok narodeniny a chystali sme sa ich spolu konečne osláviť. Mala som pre ňu krásny darček – teplý šál, kuchársku knihu so zásterou a zimné rukavice z pravej kože. Len nedávno jej jedna vypadla kdesi cestou z kostola a už ju nenašla. Bola som si istá, že ju moje dary potešia.
„Ako sa má?“ opýtal sa ma otec, keď som si k nemu prisadla na gauč v obývačke. Mama v kuchyni utierala riad po večeri.
„Kto?“ nechápavo som ho hypnotizovala.
„Hmmm,“ otec vstal, opatrne zvesil obraz zo steny a prečítal meno: „Tim.“
Zasmiala som sa.
„Ty nemáš chybu. Počkaj, keď mama zbadá, ako si znehodnotil ujov akvarel,“ zažartovala som.
„Veď to nie je vidieť. A všimla si si, že moja pamäť nie je najlepšia. Takto naňho nezabudneme,“ smial sa. „Tak, ako sa má Tim?“
Nestihla som odpovedať. Vo dverách obývačky už stála mama so škatuľou jablkového džúsu a so spýtavým výrazom na tvári. „Kto je Tim?“
Nahlas som vydýchla a otec pochopil, že nie som nadšená z toho, čo bude nasledovať. Žena, ktorá ma porodila sa vždy pýtala na milión detailov a chcela vedieť úplne všetko. Mala študovať kriminalistiku, nie ekonomiku, ktorú aj tak nedokončila, lebo som sa rozhodla narodiť ja.
„Tim je náš nový kuchár. Minule som otcovi spomínala, že reštaurácia prekvitá a v kuchyni to nestíhajú, tak máme posilu,“ klamala som a čítala som uznanie v otcových očiach, no zároveň varovanie, že toto nie je koniec.
Mama položila na stôl džús a odbehla do kuchyne po poháre. Otec zašepkal: „Prepáč, netušil som, že to môže začuť. Drž sa. Ešte sa to len začne,“ varoval ma.
Žmurkla som naňho. Mala som nápad, ako ju umlčať. Poznám ťa veľmi dobre. Meno Tim u nás z tvojich úst tak skoro nevyletí.
Keď sa vrátila, sadla si do kresla a vypla televízor, bez ohľadu na to, či otec niečo pozeral. Nalievala džús a tvárila sa, akože nič. No vedela som, že v predstavách mi už plánuje svadbu a rozpráva svojim verným kamarátkam, že jej dcéra bude čoskoro zasnúbená. S Timom z mesta.
„Takže nový kuchár. Koľko má rokov?“
„Mami, tu nič nehrozí. Je opačne orientovaný,“ povedala som a otec sa nahlas zasmial.
„Ako to?“ dívala sa na mňa nechápavo detektívka v prestrojení.
„No, po práci ho čaká na parkovisku auto, v ktorom sedí jeho milenec a odváža si ho do ich hniezdočka lásky. Čo robia ďalej, to je výhradne ich vec. Ale pravdepodobne to, čo muž so ženou, len s menším obmenami,“ vysvetľovala som vážne a zabávala som sa na výraze jej tváre. Toto bola jediná cesta, ako mamu umlčať.
„Aha.“ Tvárila sa, akoby zjedla koliesko citróna. „Ako sa ti cestovalo? Ešte vždy bývajú autobusy z mesta preplnené?“ Šikovne zmenila tému a ja som si ďakovala, že mi napadla spásonosná myšlienka s homosexuálmi.
„Autobus nebol plný, ale Kamila vravela, že nedávno išla domov a stála v uličke takmer polovicu cesty,“ odpila som si z džúsu.
„Kamila? Aká Kamila?“ začala ma vypočúvať mama, keď s Timom pohorela.
„Tá z Komárčíc. Spomínala som ju už. Študuje na vysokej.“
„Vy ste kamarátky?“ Dívala sa na mňa, akoby som jej oznámila, že som začala drogovať.
„Nie, poznám ju len z videnia, ale prisadla si ku mne a dali sme sa do reči.“ Dúfala som, že mama sa nebude zaujímať o tému našej debaty. O byte som im chcela povedať, až keď to bude hotová vec.
Otec sa načiahol po svojom pohári, tak som mu ho podala.
„Čo študuje to dievča?“ vyzvedala mama.
„Psychológiu. A popritom brigáduje v supermarkete.“
V izbe nastalo ticho.
„Nemala by si sa s ňou príliš zbližovať.“
„Ale, Elenka, čo to hovoríš? Veď ju nepoznáš, iba na základe klebiet,“ napomenul ju otec.
„To dievča nemusí byť v poriadku,“ skonštatovala mama. „Nechcem, aby mala na Evku zlý vplyv.“
Položila som pohár na stôl. Tak toto môže byť zaujímavé. O čom to mama hovorí?
„Netuším, čo máš na mysli.“
„Starší brat toho dievčaťa tragicky zahynul ešte ako malý chlapec a Kamilini rodičia sa z toho veľmi ťažko spamätávali. Ľudia hovoria, že jej matka stále berie silné lieky, hoci ubehlo toľko rokov. Je na invalidnom dôchodku, vraj sa liečila u psychiatra,“ oboznamoval ma so situáciou otec.
„Aha. To vysvetľuje, prečo pôsobí tak uzavreto. Má to s chorou mamou ťažké,“ premýšľala som nahlas.
Napila som sa džúsu a vybrala z obalu dévedečko.
„Priniesla som skvelý film,“ usmiala som sa na rodičov. Mama však zostala duchom neprítomná.
„Si v poriadku?“ opýtala som sa vyľakane.
„Áno, len ma akosi bolí hlava. Pôjdem si po tabletku, hneď som späť,“ vstala a odišla z obývačky.
Nechápavo som sa za ňou pozerala, keď otec prehovoril.
„Keď sa stala nehoda a ten malý chlapec prišiel o život, o ničom inom sa vraj v celej dedine nehovorilo.“
„Chápem. A mama by ich mala skôr ľutovať, že sa im také niečo prihodilo, nie ich odsudzovať a radiť mi, aby som sa od Kamily držala čo najďalej, nie?“
„V ženách sa niekedy vôbec nevyznám. O čom je ten film, moja?“ opýtal sa otec a ja som mu prečítala text na zadnej strane obalu.
„Znie to zaujímavo,“ tešil sa.
„Čítala som si na internete kritiky. Bol nominovaný na Oscara.“
Otec sa ku mne naklonil a zašepkal: „Tak, ako sa vlastne má?“ Prstom ruky ukázal na obraz a ja som vedela, že naráža na Tima. Nemohla som sa nezasmiať. Prvýkrát som mala s otcom tajomstvo.
„Je preč už takmer tri mesiace. Práca ho baví,“ mykla som plecami. Viac som nestihla prezradiť, lebo vošla mama a mala červené oči ako po plači.
Panebože, aj ja raz budem v prechode, ach bože.